publikujem

Kreatívny COVID-19 má na svedomí mnohé zmeny (aj tie v školstve)

Tak, ako sa dalo dočítať v istom článku, jedného znalca-učiteľa, že aj školstvo sa muselo pod tlakom situácie dosť skorigovať a čo bolo predtým nemožné, teraz začína byť bežné, lebo sa inak nedá, má naozaj niečo do seba. Je však otázne, či takýto stav pretrvá alebo je odsúdený na zánik. Mnohé náročné obsahy sa vypustili, zrazu sa dá hodnotiť aj slovne apd. Obávam sa však, že kým nepríde celková systémová zmena zhora, opäť sa budeme topiť v zabehaných cestách nášho školského systému. Čo môže byť hlavnou príčinou nechceného návratu k minulosti, sú určite aj ľudia sediaci na kompetentných miestach na MŠ SR, ktorí v drvivej väčšine rozhodujú od stola a mnohí z nich ani len nemajú potuchy, čo je to učiť v realite. Často nezmyselné vyhlášky a školské zákony menia učiteľa na obyčajnú kancelársku krysu, ktorá musí najskôr vyplniť 1000 nepodstatných formulárov, koloniek a výstupov, až ich nakoniec učenie úplne prestane baviť a hlavne ide bokom. Veľakrát prídu medzi svojich žiakov tak zničení, že sa vôbec netreba čudovať akí sú bez chuti a espritu postaviť sa ešte pred tabuľu.  Ak treba neustále dodržiavať nejaké štandardy, nevybočiť z rámca, dodržať presnú dramaturgiu hodiny, tak sa dostávame už takmer na divadelné dosky (úvod, jadro, záver). Nedajboh si učiteľ dovolí v dobrej viere menšiu odbočku v prospech detí, len možno trochu inak, už je vyvrheľ spoločnosti. Dôvod? Nedodržuje zabehané legislatívne postupy. Takéto niečo je ohromné sústo najmä pre školskú inšpekciu. Ľudkovia tejto inštitúcie ostali v dobe kamennej. To, čo žiadajú, aby sa na hodinách prezentovalo, sa doslova na 99% v školách umelo počas ich hospitácií vytvorí, len aby boli spokojní. Riaditeľ školy potom samozrejme bude tiež. Dajú mu dobrú čiarku a za veľmi dlho pokoj.  O niektorých učebniciach ani nehovorím, lebo to by bola samostatná téma.

Požičiam si však od spomínaného učiteľa jeho 3 priority, ku ktorým si dovolím ešte poznamenať toto:

1. Čo sa učí – bohužiaľ v mnohých prípadoch samé hlúposti a nepodstatné veci, ktoré veľakrát nemajú prepojenie s praxou. Respektíve sú tak špecifické, že nepatria do lavíc nie to stredných škôl, ale tých základných už vôbec nie. Ak by o ne mal niekto v budúcnosti záujem, môže sa ich doučiť individuálne alebo prostredníctvom vysokej školy.
2. Ako sa učí – skutočne hrozne. Ak sa ešte nachádzate v triede učiteľa, ktorý má svoje socialistické maniere, chce od vás na písomke všetko od slova doslova, ani tomu rozumieť nemusíte, tak ste úplne skončili…a mnoho ďalších príkladov.
3. Kto učí – tak to je fakt katastrofa. Už pri výbere adeptov na pedagogiku by sa mali razantne zmeniť pravidlá. Mal by byť prijatý len taký uchádzač, ktorý to naozaj vie a chce. Nie každý, kto si myslí, že to vie a chce. Potom sa nám stáva, že za katedrou stoja osoby, ktoré absolútne nevedia vysvetľovať učivo alebo ho vôbec sami dostatočne neovládajú. Absolútnou kovbojkou je to, keď disponujú oboma „týmito prioritami“. Potom je tu skupina tých, ktorí si pred žiakmi dokazujú svoje vlastné ego. Neexistuje sa k žiakovi priblížiť viac ako len cez učivo. Ešte sa tak zaujímať oňho aj ako o človeka, to je neprijateľné. (Treba však povedať, že žiaci v súčasnosti tiež nie sú rovnakí a častokrát treba pritvrdiť). Potom je tu však ďalšia skupina tzv. „pedagógov“, ktorým sa do školstva podarilo upratať z iných odvetví NH. Lebo ako by to bolo, keby bývalý vykopnutý riaditeľ, vedúci apd, ostal bez fleku. Kde mu bude lepšie ako v školstve, tam sa stratí. Dorobí si postupne DPŠ a je za vodou. Takto to ale potom v tom našom školstve vyzerá. Učitelia učia hlavne kvôli tomu, aby mali istý príjem (aj na ten sa v kuse sťažujú). Ďalší to vyštudovali, tak asi iné robiť nevedia a tí poslední si v tomto sektore uzurpovali teplučké isté miestečka. Lenže vážení, byť učiteľom je nie iba povolanie, ale predovšetkým poslanie. A veľmi veľké. Každý, kto sa naň ulakomí z iných pohnútok, automaticky sa zaradí do kategórie zlý učiteľ. Deti v laviciach to hneď pocítia. Sú tým najlepším barometrom na to, ako si ich niekto získa a motivuje ich vo vzdelávaní. Dochádza potom medzi nimi k zbytočným potýčkam, keď žiaci sa sťažujú na učiteľov a zas opačne. Zmena v mnohých prípadoch nemožná, pretože takmer za každým takýmto učiteľom niekto stojí a ruka ruku myje. Problém je potom na svete. Kým sa nad týmto nezamyslia kompetentní, nikdy sa situácia v školstve nezmení k lepšiemu. Len to by najskôr muselo v prvom rade dôjsť k zmene aj u tých kompetentných!